Vták ohnivák

Autor: Matúš Macurák | 12.11.2008 o 7:52 | Karma článku: 4,31 | Prečítané:  1884x

alebo Ako sa dostal Ďurovčík z Michaloviec do Bratislavy

Divadlo Jonáša Záborského v Prešove v takmer vypredanom šate privítalo v sobotu 8. novembra tanečné divadlo Vták ohnivák v produkcii Slovenského divadla tanca (SDT) a pod taktovkou choreografa Jána Ďurovčíka. SDT ako také bezpochyby predstavuje to nové na slovenskej umeleckej scéne a keďže netradičné prepojenie hudby, tanca a herectva je vo východoslovenskej proveniencii zriedkavou záležitosťou, a ak k tomu prirátame súčasnú celebritu slovenského šoubiznisu, do mnohých komerčných televíznych relácií obsadzovaného choreografa Ďurovčíka, niet sa vysokému záujmu ľudí čo čudovať.

Vták ohnivák predstavuje model človeka, ktorý prestupuje spiatočnícke, konzervatívne a zahnívajúce myslenie, reprezentované v tomto príbehu dedinou, a pôsobí ako mediátor medzi starým a novým svetom. Návrat k rodine na dedinu je príčinou konfliktu, v ktorom je mladý muž v opozícii k početnej prevahe svojich najbližších rodinných príslušníkov a v napätom vzťahu k svojej láske, ktorá, ako to už býva, bojuje medzi vzťahom (poslušnosťou) k rodine (tradícii) a láskou k milencovi.

 

Príbeh ako taký nie je ničím nový, patrí medzi stereotypy literárnej produkcie. V spracovaní divadla tanca by bol akceptovateľný, pretože ide o prepojenie hudby, tanca a herectva (nakoniec, príbehy spracované napr. v operách tiež nedisponujú výraznou psychológiou či komplikovanou výstavbou deja). Výrazovým prostriedkom tanečného divadla je v prvom rade tanec, teda prostredníctvom tanca sa má prekryť jednoduchosť príbehu. Spracovanie predstavenia Vták ohnivák však vsadilo na prvky, ktoré elementaritu a povrchnosť príbehu iba umocňovali.

Réžia rozdelila postavy na čierne a biele. Čierne reprezentujú typickú (slovenskú?) rodinu, ktorú stretávame pri napätom a mlčanlivom ničnerobení (s výnimkou čistenia zemiakov) pri stole, na ktorom, samozrejme, nechýba alkohol. Spiatočníctvo ich položenia a predovšetkým zmýšľania symbolizuje tmavé podmaľovanie očí a gumené čižmy, v ktorých predstavitelia rodiny strávia (a, čo je skutočne pozoruhodné, pretancujú) takmer celé predstavenie. Réžia si však pri tejto tragickej scéne neodpustila pre väčšinu divákov nepochybne vtipnú vsuvku s erotickým nábojom, čím pravdepodobne chcela zdynamizovať dlhý úvodný obraz a odľahčiť atmosféru. Čo však môže na tejto i tak dosť emocionálne účinnej sústave motívov šokovať, je správanie dedinčanov, ktoré je – ako to nazvať – dementné. Spočiatku sa môže divákovi zdať, že sleduje obraz z psychiatrickej liečebne, pretože postavy robia monotónne a nezmyselné pohyby, stoja nemo pri stole miesto toho, aby si sadli na prázdnu stoličku, nosia zemiaky nie naraz, ale po jednom, a potrebujú sa sexuálne ukojiť (čo je prirodzená potreba, prejavujúca sa aj u mentálne postihnutých jedincov).

Druhú skupinu postáv tvorí protagonista a jeho láska, ktorí sú, ako inak, oblečení v bielom (navyše, hlavná postava, mladý krásny muž, stelesnený „vták ohnivák“, je počas celého predstavenia do pol pása nahý). V samotnom úvode však ešte vidíme mladíka obutého v čiernych gumákoch, ako schúlený čaká v daždi – v závere je usmiaty, ľahký a biely.

Jednotlivé výstupy sú nasilu naťahované s opakujúcimi sa tanečnými prvkami, čo po trištvrťhodine môže pôsobiť dosť monotónne. Nepochopiteľné sa zdajú byť aj „klasické“ baletné prvky v sprievode klasickej hudby, čo nemožno zaradiť ani k tomu modernému, ani k tomu spiatočníckemu v tomto príbehu. Navyše, zdá sa, že keď réžia nevedela, čo si počať a ako tanečne spracovať témy tohto príbehu, musela si pomôcť replikou (jednou jedinou), ktorá sama osebe bola patetická (nemohli si autori dať aspoň na týchto pár slov pozor?) a prednesená emocionálne preexponovaným spôsobom dievčinou z protagonistovej rodiny, ktorá si pri tej príležitosti nenápadne pripevnila na kostým mikrofón. Teda, nenápadne ako nenápadne, kábel jej bolo vidno od krku až po pás. Je totiž pochopiteľné, že si ho bezprostredne po tomto „rečníckom výkone“ musela dať dole, aby jej nič nebránilo v ďalších tridsiatich minútach replikami našťastie neprerušovaného tanca.

V závere predstavenia sa dedinčania po prvýkrát nesmelo postavia bosými nohami na zem a naučia sa chodiť, s výnimkou muža (otca), ktorý nevie prekonať svoju tvrdohlavosť a zaostalosť a na protest odchádza (do hľadiska). Príbeh končí romantickým obrazom, keď členovia rodiny – odteraz už bosí – trepocú krídlami v žiare (zapadajúceho) slnka.

Nemožno uprieť skvelý tanečný výkon účinkujúcich, ktorí pretancovali bez prestávky (a v istom momente dokonca s prelepenými ústami) šesťdesiat minút. Ak však od predstavenia Vták ohnivák očakávate divadlo, neoplatí sa prísť ani s najmenšími nádejami na kvalitné spracovanie.

 

Poznámka na záver: V recenziách sa často vychvaľuje motív gumených čižiem. Domnievam sa však, že ho možno považovať za originálny v Tokiu alebo iných svetových metropolách. Nie však u nás na Slovensku, kde sme zažili družstvá a zemiakové brigády.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Ľutujem, že som vám zabil brata

Aké ponaučenia sa dajú odniesť zo straty blízkeho?

KOŠICE KORZÁR

Vodárne predali pozemky developerovi. Ich šéf tam kúpil 24 bytov

Hreha: Byty sú moja súkromná vec.

TV

Slovensko sa rozlúčilo s profesorom Štefanom Nosáľom

Choreograf a umelecký vedúci Lúčnice zomrel vo veku 90 rokov.


Už ste čítali?